Moje psíča
Moja malá, krpatá, zlatá a rôzne iné pomenovania jej dávam, oficiálne sa volá Lea. Moja krpatá, ako ju volám vonku najčastejšie, má 35 kg a je to zlatý retriver. Fenka, pre úplnosť. Lenže ona je v mojich očiach maličká. Psičkári budú vedieť o čom hovorím. Musím povedať, kebyže sa mám narodiť ešte raz, tak by som sa chcela narodiť ako môj pes. Ja aj s mojou mamou sa o ňu podľa môjho názoru staráme veľmi dobre, dávame jej nielen hmotné ale aj nehmotné veci. Pod pojmom hmotné myslím hračky, jedlo alebo košík na spanie, ktorý aj tak nepoužíva, pretože spí v posteli. Nehmotné myslím veci ako výbeh, lásku a hranie sa s ňou. Ale to je môj pohľad na jej svet. Možno keby vedela rozprávať, tak by nám povedala niečo iné. Možno, je šťastie, že rozprávať. Ale vráťme sa k problému. Naša malá veľmi veľa vecí vymýšľa, doma sa sama nudí a robí potom neplechu. Ale to pozná každý, kto má psíka a nie je s ním celý deň doma. Raz som prišla domov a pozerám -medzi mojou izbou a chodbou je perina. Taká z postele. Zastavila som sa a rozmýšľala prečo je perina tam a prečo si Lea požičala moju perinu. Potom pozriem na moju posteľ a moja perina je tam. A mne ako blondínke veľmi dlho trvalo zistiť, odkiaľ si ten pes doniesol tú perinu. Ale potom som zistila, že v maminej posteli chýba perina. Jasné, že všetkých vás to napadlo, ale ja som sa s niečím takým stretla prvý raz. Tak som sa musela veľmi smiať, pretože mamina izba bola od tej periny vzdialená asi 10 metrov, a keď si predstavím ako Lea ťahala tú perinu a ako ju dávala dole z postele a ako sa jej zasekla medzi dverami, tak mi to pripadalo veľmi smiešne. A ďalej si neviem predstaviť načo ťahala tú perinu z jeden izby do druhej, kde bola presne taká istá perina. Predstava psa s perinou v papuli mi v tej chvíľke pripadala veľmi smiešna, hlavne keď si viem predstaviť, že tá perine sa jej neťahala pohodlne a sem-tam určite musela „krpatá“ spadnúť. A tiež si viem predstaviť to prázdno čo mala v hlave, keď zistila, že ďalej ako medzi dvere sa nedostane. Asi tam stála s hlúpym výrazom v tvári a kukala na tú perinu ako hluchý na vráta. V hlave jej vírilo prázdno a možno aj zabudla, čo chcela a čo tam robí. Aj mne sa to niekedy stáva nielen psovi. Proste niekde stojíte a hovoríte si: „Čo tu robím, čo tu robí ten človek vedľa mňa. Ale horšie je, keď si poviete, čo to pre pána Jána robím JA?! A máte presne ten výraz v tvári ako ten pes. A potom urobíte jediné čo Vás napadne a to, že nenápadne idete preč, čo sa samozrejme nedá lebo urobíte taký hrmot, že si vás každý všimne.
Ale aj tak najlepší výraz v tvári má moja krpatá v tej chvíľke, keď robí hrbatého retrivera-to znamená, že vykonáva veľkú potrebu. Aby ste si aj tento výraz vedeli predstaviť, je to práve ten istý výraz, ako keď vy ste na WC v tom najlepšom a niekto vám otvorí dvere. V tom momente je podľa mňa najlepšie sa tváriť, že tam nie ste. Smola bude keď ten dotyčný si Vás tam naozaj nevšimne, pretože svoju neviditeľnosť viete hrať veľmi dobre. To poznám takú príhodu, keď v noci otecko sedí na WC, jediná pokojná chvíľka za celý deň keď si môže prečítať noviny a príde domov v miernej nálade syn a v tej chvíľke sa obsah žalúdka pýta von, on rýchlo beží na WC, zapne svetlo, netušiac, že tam je otec, a že je zasvietené, začne telefonovať do misy. Neviem aký bol koniec, asi jeden aktér neprežil, podľa zásady prírody ten silnejší vyhral. Zasa som odbočila úplne niekam inam. Ale to rada robím hlavne na skúškach, keď si neviem rady. Inač neviem, ale možno ste si už všimli, že moje príbehy a písanie nikam nevedú. Ono to ani nikam nemá viesť, pretože kebyže vás všetkých niekam zavediem, tak by sme sa tam aj tak nezmestili. Ono je to také písanie od niekam nikam a ešte raz dookola až nakoniec si poviete, ona je fakt hlúpy blázon?! Ale nemôžeme byť všetci múdri a šikovní a mať talent na písanie. No nie?
Komentáre