Mám jednu ani nie moc smiešnu príhodu. Pretože v Bratislave sa každý snaží vyzerať dobre ešte aj na WC, tak i ja jedného pekného dňa, keď som sa vnútorne cítila dobre, zahrala som sa na chrumkavú. Netvrdím, že to tak skutočne bolo, ale ja som sa tak cítila. Mala som pekné sexi oblečenie, dokonca aj tie škuty na hlave som mala v akom-takom účese a tvare. Tak som si sebaisto vykračovala po chodníku a usmievala sa. Problém začal vo chvíli ako som začala hľadať moje auto. Ja obyčajne vždy cez deň zabudnem kde som zaparkovala. Nie, nemusím sa každý deň zaúčať v robote, proste zabudnem, a nech robím čokoľvek. Keďže som sa tvárila chrumkavo, tak som si musela dávať pozor na úsmev, na chôdzu, na postoj, a proste cestou som zabudla rozmýšľať kde mám zaparkované to moje auto. Sem-tam sa mi stáva, že prejdem okolo neho a nevšimnem si ho. Ale potom ladne prejdem na koniec ulice, a tam sa hlúpo usmejem, vykuknem za roh aby si ľudia nemysleli že som blázon a vrátim sa naspäť. Alebo sa tvárim starým dobrým spôsobom, že tam nie som. Najlepšie je v tomto prípade tváriť sa, že netušíte ako ste sa tam ocitli. Alebo, ak sa fakt na vás niekto pozerá a predošlé spôsoby nevyšli, tak sa zastavte a urobte nádych akoby vás niečo napadlo (myslím myšlienku), buchnite sa rukou do hlavy (jemne, pokiaľ odpadnete ťažko to potom zahráte do autu), usmejte sa a nahlas povedzte: ,, Á.. ja som zabudla, že dnes mám auto opatrovateľky „ alebo niečo v tom zmysle. Takže nezabudnite zastaviť, nádych, buchnutie, nádych a múdre slová. Potom s úsmevom môžete pokračovať v chôdzi, lebo pri toľkých úkonoch ste aj tak zabudli prečo ste tie veci robili. Ale môj deň pokračoval nájdením auta. Začala som otvárať dvere, keď som si všimla takého sympaťáka ako sa na mňa usmieva. Tak som sa vystrela (lebo neviem otvárať dvere a robiť sa chrumkavá) a ako som sa usmievala, pozerala na neho a otvárala dvere, pocítila som ostrú bolesť pod pazuchou. Zhlboka som sa nadýchla a v duchu som pospomínala všetky nadávky ktoré poznám. Keď to číta moja mama, tak mami - nie, nemyslela som to doslova, myslela som nadávky, ktoré som dávno počula. Možno to bolo tou grimasou alebo som nadávala príliš hlasno, ale ten sympaťák sa zatváril divne. Ja som sa nasilu usmiala a neviem prečo, ale zatvorila som dvere. Možno som bola v takom bolestivom delíriu, že mi pripadalo rozumné nastupovať do auta cez zavreté dvere. Ale akonáhle sa zatvorili dvere, tak neviem ako sa to mohlo stať, ale kľúč mi ostal privretý vo dverách. Neviem či si to viete predstaviť, lebo ja neviem veci dobre opisovať, ale predstavte si, že si privriete kabát medzi dvere, no a mne sa to podarilo s kľúčom. Vtedy som vybuchla do smiechu a chudák sympaťák veľmi zrýchlil krok. Tak sa skončil môj deň keď som sa hrala na chutnú. Neviem ako to tie dievčatá v obchodných centrách zvládajú, ale ešte asi veľa vody pretečie v Dunaji, kým sa dostanem do takej formy ako sú ony. Aj keď mám pocit, že ony nemôžu veľmi silno búchať dverami lebo by im spadla omietka. Nie, nemám nič proti vám slečny, ale vy už máte asi niečo proti mne.
P.S. Ostrá bolesť, až som celá červená, bola spôsobená pri otváraný dverí, kde som si buchla poprsie. Dámy vedieť ako to strašne bolí.
Komentáre